4. kapitola
Tomáš sa ako správny sprievodca živo zaujímal o dianie v autobuse. Počas prestávok, stojac so šoférmi pri dverách autobusu s cigaretou v ruke či pri predávaní nápojov zisťoval, ako sa cestujúci cítia, či im niečo nechýba a podobne, pripravený kedykoľvek pomôcť, keď to bude potrebné. Počas nočnej prestávky sa prihovoril aj Petre. Obaja mali namierené na toaletu, nuž sprievodca využil príležitosť a zaujímal sa, či jej nie je náhodou zle, pretože si všimol, že je akási bledá.
„Nie, nie je mi zle, som len unavená,“ upokojovala ho Petra. Hoci ju Tomášov záujem tešil, snažila sa sama seba presvedčiť, že takto sa stará o každého. V tomto smere bola preňho klientom ako každý iný účastník ich zájazdu. „To bude tým cestovaním a tým, že ja a autobus sme doteraz veľkí kamaráti neboli,“ unavene sa usmiala.
„To vám verím,“ súhlasil. „Takáto cesta je naozaj veľká záťaž, najmä pre ľudí nezvyknutých na dlhé trasy. Ale môžem vás ubezpečiť, že o niekoľko hodín už budeme na mieste,“ povzbudivo žmurkol. „Ale ak by vám náhodou dovtedy bolo zle, pokojne príďte dopredu, to stále platí. Miesto pri mne je stále voľné,“ dodal s úsmevom.
„Ďakujem, ale to nebude potrebné. Naozaj som len unavená, a už mi je lepšie. To zvládnem, svieži nočný vzduch mi robí dobre,“ ubezpečila ho a pobrala sa na dámske toalety. V najhoršom to ráno zachráni poriadna šálka kávy.
Kým si po použití záchoda umývala ruky, registrovala pred veľkým zrkadlom pri umývadlách dve dievčatá. Možno by si ich nebola vôbec všímala, ale ich rozhovor sa nedal nepočuť.
„Ty, Alica, všimla si si toho sprievodcu z prvého autobusu? Uff, to je riadny kus chlapa. Ten by stál za hriech… Toho budem mať!“ sebavedome vyhlásila vysoká štíhla tmavovláska. Nemala viac ako dvadsať rokov. Práve si prečesávala dlhé hladké čierne vlasy a v očiach sa jej zračilo divoké odhodlanie.
„Ále, Darina, už zase začínaš? Však taký fešák musí byť určite zadaný,“ namietla jej spolucestujúca, nízka, zavalitejšia blondínka. Určite neoplývala toľkým sebavedomím ako jej kamarátka.
„No a? Byť zadaným je telesná vada? Mimochodom, kto tu hovorí niečo o vzťahu? Ja si chcem užívať, nie sa viazať… Uvidíš, do konca dovolenky ho dostanem!“ zastrájala sa a nepríjemne sa zasmiala. „Však kto by už len odolal krásnej Darinke?“
Alica si len vzdychla, prevrátila oči a bez ďalšieho slova nasledovala Darinu von, k autobusu. Očividne bola na takéto správanie svojej kamarátky už zvyknutá.
„Hm, no sebavedomie ti zjavne nechýba, ty sliepka,“ znechutene zahundrala Petra na Darininu adresu, keď chvíľu po nich opustila toalety aj ona. Dobrá nálada z nedávneho rozhovoru s Tomášom bola razom fuč. Nastupujúc do autobusu jej pohľad zablúdil k Tomášovi. Sedel na svojom sedadle a čakal, kým sa dostavia aj poslední cestujúci. Bolo jej ho trochu ľúto. Ani len netušil, čo sa naňho v priebehu nasledujúcich dní chystá. Jednoznačne bude mať o zábavu postarané.
„Môžeme vyraziť? Sme všetci?“ ozval sa o chvíľu jeho zvučný hlas, a vzápätí sa prešiel po autobuse skontrolovať či naozaj nikto nechýba.
Keď prechádzal okolo Petrinho sedadla, takmer jej vypadli oči z jamiek. Tomáš mal okuliare. Dioptrické. Dala by ruku do ohňa, že predtým ich nemal. Bola by si ich všimla. Na mužov v okuliaroch mala určitú nevysvetliteľnú slabosť. Napadlo jej, či, podobne ako Laura, spolužiačka, spolubývajúca na internáte, a bútľavá vŕba v jednej osobe, nenosí cez deň len kontaktné šošovky a okuliare si zakladá len na noc, aby ho v prípade neplánovaného spánku neštípali oči. V každom prípade v nich vyzeral oveľa mužnejšie a sexi a Petrino rozhodnutie nevšímať si ho začalo nadobúdať značné trhliny.
***
Darina veru nezaháľala. Už počas nasledujúcej prestávky skoro ráno si dala záležať, aby vyzerala čo najlepšie a najzvodnejšie. Hoci bolo ešte chladno, fajčila pred autobusom iba v šortkách a tričku na ramienka. Keď sa Tomáš popri nich vracal z toalety, nezaváhala ani na chvíľu.
„Á, dobré ránko... Tomáš,“ prihovorila sa mu, čítajúc jeho meno z visačky. „Nedáte si jednu s nami?“ koketne sa naňho usmiala a natrčila k nemu škatuľku cigariet.
„Dobré ráno,“ slušne odzdravil Tomáš. „Nie, ďakujem, už som mal,“ zdvorilo odmietol ponúkané cigarety. „A navyše ma už čakajú moji cestujúci. O pár minút totiž odchádzame. Tak ma, prosím, ospravedlňte, dámy,“ usmial sa na Darinu a jej kamarátku a odišiel.
„No, prvý pokus ti zjavne nevyšiel,“ uškrnula sa Alica. „Asi si šla naňho príliš zhurta.“
„No a čo?“ odvrkla Darina. „Moja milá, toto je taktika. Všimol si ma a to je základ. Videla si ako sa na mňa usmial? A ty radšej sleduj a uč sa, inak si v živote chlapa nenájdeš!“ umlčala kamarátku Darina.
Petra z opodiaľ sledovala Darinin prvý neúspešný pokus a v duchu sa tešila. Tomáš verzus Darina: jedna: nula.
***
„Hej, segra, vstávaj, o chvíľu sme na mieste!“ budila Lenka svoju tvrdo spiacu sestru. Bolestivo ju štuchla do boku a keď Petra konečne otvorila oči, ironicky sa zasmiala. „No konečne, už som si myslela, že si to svoje milované Francúzsko necháš ujsť. Vstávaj, o chvíľu tam budeme.“
Petre chvíľu trvalo, kým prišla k sebe a spracovala význam Lenkiných slov, no keď sa tak stalo, na tvári sa jej rozlial šťastný úsmev. „Tak predsa to nebol sen, ale skutočnosť,“ zašepkala pri spomienke na udalosti uplynulých hodín strávených v autobuse a nevedela sa dočkať toho, čo ju najbližších desať dní čaká.
Stále nedokázala uveriť tomu, že jej veľký sen sa po toľkých rokoch konečne splnil. Že konečne uvidí miesta, po ktorých túži už od detstva.
Lenka pri pohľade na Petrin blažený výraz len prevrátila očami a rozhodla sa radšej sledovať scenériu za oknami autobusu. Rozhodne bola zaujímavejšia než Petrin priblblý úsmev na tvári.
***
Autobus zastal na parkovisku pred bránou s veľkým nápisom Le Prairies de la Mer a nedočkaví ľudia sa už začali hrnúť von.
Tomáš poprosil cestujúcich ešte o chvíľku strpenia a vysvetlil im, že kemp ich cestovnej kancelárie je situovaný zhruba uprostred veľkého kempingového mestečka a on ich tam zavedie, zatiaľ čo batožinu im privezú určení pracovníci na vozíku.
„Môžeme ísť, nasledujte ma,“ vyzval ich keď už všetci vystúpili a klienti oboch autobusov sa zhromaždili na vopred určenom mieste.
„Konečne sa môžem poriadne povystierať, som celý dolámaný,“ zahundral Petrin otec a spolu s manželkou a dcérami nasledovali Tomáša.
Ako prechádzali kempingom, Petra sa nevedela vynadívať. Bola úplne očarená atmosférou, ktorá tam vládla. Spleť úzkych cestičiek po oboch stranách lemovaných karavanmi a stanmi rôznych typov a farieb, ukrytými v príjemnom tieni pínií, ju fascinovala. Zvedavo sa obzerala a nestačila sa diviť, aké je toto kempingové mestečko obrovské, no zároveň veľmi príjemné a pokojné. Uchvátila ju všade prítomná pohoda, vysmiate tváre dovolenkárov sediacich na priedomí karavanov a vychutnávajúcich si svoju rannú kávičku. Vyžarovalo z nich šťastie, radosť, energia. Pred jedným stanom sedel asi päťročný chlapček a veselo si džavotal, hrajúc sa s drevenou stavebnicou, zatiaľ čo jeho mama pripravovala na malom plastovom stolíku raňajky. Keď si všimla, že ju Petra pozoruje, usmiala sa na ňu. Petra jej tento milý pozdrav opätovala. O kúsok ďalej, pred jedným z karavanov s britskou značkou, šantili dve o niečo mladšie deti. Smiali sa, výskali a svojou veselou náladou priťahovali pozornosť ľudí naokolo. Petra sa pri tom obrázku musela pousmiať.
Nasávala atmosféru všetkými zmyslami, snažila sa zachytiť každučký kúsok, detail tohto všadeprítomného raja. Cinkot pohárov, príboru, smiech, či vravu. Zachytila rôzne jazyky, ale prevládala francúzština. No sem-tam bolo počuť angličtinu, nemčinu a raz sa jej zdalo, že počula dokonca aj češtinu a poľštinu.
V kempingu vládol čulý ruch, signalizujúci, že je čas raňajok. Aj Petrin žalúdok mal na to rovnaký názor - začal sa ozývať a dožadovať sa obvyklej rannej porcie jedla.
Pri prechode areálom si Petra všimla ešte jednu vec: zaujímavo riešené toalety a sprchy. Kemp bol rozdelený na akési „dedinky“, a každej z nich dominovali sociálne zariadenia v inom štýle. Najviac ju upútali tie v egyptskom štýle, so sfingou pred vchodom. Horela zvedavosťou v akom štýle budú mať záchody oni.
Skupinka po čase odbočila z hlavnej cesty doľava, prešla po mostíku ponad potôčik pretekajúci kempingom. Keď si Petra uvedomila, že sa zamyslela a vôbec nevníma cestu, boli už na ďalšej odbočke, od ktorej to už netrvalo dlho a skupinka zastala. Pred nimi sa týčila veľká informačná tabuľa cestovnej kancelárie s mapkou Francúzska, plánikom kempu (čo ak by sa v ňom niekto stratil, napadlo Petre), a rôznymi informáciami či telefónnymi číslami.
„Tak, a sme tu,“ usiloval sa Tomáš prekričať ruch, ktorý medzi príchodzími zavládol v momente, ako zistili, že sú na mieste, a odviedol skupinu do jedálne, aby ich oboznámil s nasledujúcim programom.