Milovníčka slova a cestovania

Stála pri pokladni malého obchodíka na námestí a nervózne prestupovala z nohy na nohu. Mladá pokladníčka nevyzerala, že by sa nejako ponáhľala, zrejme mala dosť času. Ona možno áno, ale Petra nie. Už teraz nestíhala. Ak si tá ženská nepohne, zase príde neskoro a vychovávateľka bude opäť zúriť. V poslednom čase meškala z vychádzky pravidelne. Prednedávnom to dokonca zašlo tak ďaleko, že jej tá neznesiteľná ženská oznámila, že ak sa to ešte raz zopakuje, bude musieť napísať rodičom.

Po chvíli, ktorá jej pripadala ako večnosť, jej pokladníčka oznámila sumu, zaplatila, nákup nahádzala do batohu a vybehla z obchodu. Pustila sa behom dole ulicou. Ešte má päť minút, keď sa poponáhľa, možno to stihne.

Zahla do bočnej uličky a neplánovala sa nijako zdržiavať obzeraním výkladov ako inokedy, ale niečo ju priam vábilo, aby aspoň očkom nakukla do výkladu neveľkého kvetinárstva. Vtedy ho zbadala. Vyzeral impozantne ako obvykle, v dlhom čiernom kabáte a okolo krku mal omotaný sivý šál, čo od nej dostal minulé Vianoce. Držal okolo pása vysokú štíhlu blondínku a niečo jej šepkal do ucha, pričom mu na tvári pohrával šibalský úsmev. 

V šoku zastavila a zarazene hľadela dovnútra obchodu. V tej chvíli ju bodlo pri srdci. Ćo to má znamenať? Čo robí Alex v kvetinárstve s cudzím dievčaťom? V čase, keď mal byť na tréningu? A usmieva sa tak, ako sa zvykol usmievať len na ňu. A správa sa k nej podobne dôverne a intímne, vrátane toho bozku do vlasov. On ju podvádza?!

Nedokázala sa ani pohnúť. Akoby vrástla do zeme. Až keď sa Alex so smiechom pobral k východu, vtedy sa spamätala a rýchlo sa ukryla do najbližšej pasáže. Ešte hodnú chvíľu za nimi hľadela a z očí jej tiekli slzy. Okolitý svet odrazu prestal existovať. Kašľať na meškanie.

„Petra, no tak, zobuď sa už konečne!” vkradol sa jej do sna Lenkin nahnevaný hlas. „Mama už je pekne nasraná, že furt spíš. Už je skoro po raňajkách, máš sa hýbať,” dodala, keď videla, že sa Petra konečne prebrala.

Unavene, so slzami v očiach na ňu hľadela a premýšľala, čo tam robí Lenka. Po chvíli si uvedomila, že je vo Francúzsku a celá tá spomienka na Alexa bol len príliš živý sen. Vzápätí jej v plnej sile došlo, čo sa udialo deň predtým a v duchu zaskučala. Najradšej by sa otočila na druhý bok a spala ďalej. Bola príšerne unavená a sklamaná, nevidela dôvod vyliezť z postele. Ale najesť sa musela. Spať môže aj potom.

„Už idem,” zahundrala a silou vôle donútila svoje telo pohnúť sa a nasmerovať do kúpeľne. Kým sa oplachovala studenou vodou a snažila sa aspoň trochu prebrať a pôsobiť, že sa včera nič nestalo, hlavou jej vírila jediná myšlienka. Čo to malo všetko znamenať? Prečo, keď mala pocit, že už na Alexa takmer zabudla - a v Tomášovej spoločnosti to nebol až taký problém - tak sa musí stať niečo, čo jej ho opäť pripomenie? 

„No dosť, že si hore,” vmietla jej mama do tváre výčitku. „Raňajky som ti doniesla, hybaj jesť. O pol hodiny je odchod do Nice.”

A do šľaka. Nice. Úplne na ten výlet zabudla. „Nikam nejdem,” rozhodla sa. „V noci som skoro nič nespala, som príšerne unavená a… Začína ma bolieť hlava,” narýchlo si vymyslela malú lož. Snáď jej to mama zhltne.

„Nevymýšľaj, je to zaplatené. Daj si tabletku, v autobuse si pospíš a -”

„Povedala som, že nejdem,” trvala na svojom. „Nech ide Lenka alebo niekto z vás. Alebo tie peniaze prepadnú, mne je to jedno. Proste nejdem.”

Lenka nebola jediná, ktorá civela s otvorenými ústami a nestačila sa čudovať, čo sa deje. No na rozdiel od mamy s otcom, ktorí absolútne nechápali zmenu v Petrinom správaní, ona mala aspoň nejasné tušenie, čo by mohlo stáť za Petriným odmietnutím zúčastniť sa výletu, na ktorý sa tešila. Ale kým nemala istotu, musela mlčať.

„Ak nechce ísť niekto z vás, ja pôjdem,” ponúkla sa po chvíli premýšľania. Síce naň pôvodne ísť nechcela, ale uznala, že lepšie bude sa na celý deň vypariť a nebyť Petre na očiach, ako celý čas hľadieť na jej namosúrenú tvár. Snáď sa za ten deň upokojí a nebude na ňu štekať ako včera večer. A ak bude mať šťastie, možno sa jej od niekoho podarí vymámiť aspoň jednu cigaretu. „Ak ma teda samú pustíte.“

Mama sa zamračila. „Najradšej by som ťa nepustila, lebo sa o teba bojím, ale tak snáď tam sama nebudeš. Skús sa pridať k niekomu zodpovednému, aby si sa nestratila.“

„Jasné, veď idú Jakub so Zuzkou a myslím, že aj Katka s Dankou, tak sa vtierknem k nim.“

„Tak fajn, choď sa rýchlo pripraviť, aby na teba Tomáš zase zbytočne nečakal.”

Pri vyslovení Tomášovho mena sa Petra takmer nebadane mykla, no Lenke, sledujúcej každý jej pohyb, to neušlo. Iba ju to utvrdilo v tom, čo tušila - že tou príčinou bude naozaj Tomáš. Zaumienila si, že zistí, čo je vo veci. Či sa naňho hnevá len za ten včerajšok, keď sa jej zastal, alebo je v tom niečo viac, o čom zatiaľ nevie.

***

Tomáš stál na parkovisku pri kempe a zapisoval prichádzajúcich ľudí. Autobus sa mal objaviť zhruba o desať minút, ale väčšina účastníkov výletu do Nice už poslušne čakala zhromaždená na mieste. Postupne sa trúsili aj ďalší cestujúci, no po Petre stále nebolo ani stopy. Darina sa dovalila ako veľká voda, s neúprimným úsmevom a svojim verným poskokom v pätách. 

Keď sa Petra nedostavila ani s príchodom autobusu, Tomáš si začínal robiť starosti. Od rána ju nevidel. Kde je? Stalo sa jej niečo?

„Sme všetci?“ netrpezlivo sa ozval šofér. „Mali by sme ísť."

„Ja viem, Martin, ale nie sme všetci, ešte by mala prísť jedna osoba,“ odpovedal, nervózne hľadiac smerom ku kempu. Kde sa mohla tak zdržať? Keby aspoň mal jej číslo… Keď už strácal nádej, v diaľke zbadal Lenku. V tej chvíli vedel, že sa niečo muselo stať.

„Prepáčte, že zasa meškám,“ ospravedlňovala sa Lenka, „ale Petra nemohla ísť, tak som sa na poslednú chvíľu rozhodla ísť ja.“ Z jej následného zmäteného vysvetľovania vyrozumel, že Petra sa necítila dobre a aby im neprepadli peniaze, tak sa rozhodla ísť ona.

Sklamane nastúpil do autobusu a sadol si na svoje miesto.  Celú cestu do Nice bol duchom neprítomný. Svoje sprievodcovské povinnosti si plnil naplno, no viac-menej zo zotrvačnosti. Navonok pôsobil profesionálne, ale myšlienkami bol úplne inde. A aby toho nebolo málo, neustále cítil na sebe Darinin pohľad. Sedela dva rady sedadiel za ním, na opačnej strane a pozorne sledovala každý jeho krok. No keď sa náhodou zahľadel on jej smerom, odvrátila pohľad a tvárila sa, že ju zaujíma dianie za oknami autobusu. 

Spočiatku prebiehala prehliadka Nice ako obvykle a ničím nevybočovala z normálu. Tomáš previedol turistov po slávnej promenáde Angličanov, odkiaľ sa presunuli k ruskej ortodoxnej katedrále a blízkej kaplnke a napokon zamierili na krásne historické námestie Espace Massena v starom meste. Po krátkej prechádzke a prehliadke dal skupine rozchod.

Len čo sa Tomáš usadil v jednej z kaviarní, naskytol sa mu zaujímavý pohľad. Pár metrov od neho si Darina odchytila Lenku. Podľa toho, ako gestikulovali, bolo zrejmé, že sa hádali a nakoniec Darina naštvane odkráčala. Lenka s víťazoslávným úsmevom odišla opačným smerom, za partiou mladých, s ktorými sa držala počas celého výletu.

***

„Tak čo, kam pôjdeme?” opýtala sa Lenka Jakuba po tom, čo dal Tomáš skupine rozchod. „Máme hodinu čas, nepôjdeme si niekam sadnúť? Mňa už bolia nohy a to Tomáš spomínal ešte tú katedrálu a kopec,” vzdychla si. Začínala ľutovať, že sa vôbec na ten výlet dala. Kým sa vrátia do kempu, bude z nej mŕtvola.

„To by sme mohli,” odobril Jakub jej nápad. „Nutne potrebujem niečo chladené.”

„To nás je viac,” ozvala sa Zuzka. „Tak si poďme sadnúť, napríklad na tamtú terasu,” navrhla a ukázala rukou daným smerom. 

„Okej, poďme.”

Neurobili ani pár krokov, keď sa pri nich sčista jasna objavila Darina s jej vernou kamarátkou Alicou. Lenka si vzdychla a snažila sa ju ignorovať. Nestála jej za to, aby sa kvôli nej rozčúlila.

„Aha, koho to tu máme,” uštipačne preniesla Darina. „A kde máš sestru? Hádam len neplače do vankúša?“ 

„Čo ťa do toho?“ odsekla jej Lenka drzo, no poznámka o plakaní do vankúša ju zaujala. Ako mohla Darina vedieť, že sa Petra cítila pod psa? Zrejme sa v noci muselo stať niečo, o čom nevie. „Neviem o tom, že by ste vy dve boli kamarátky.”

„Veď ani nie sme,” nasilu sa zasmiala Darina a koketne prehodila vlasmi. 

„Tak sa potom nestaraj. Ale že som slušne vychovaná, tak ti odpoviem. Petra sa necítila dobre. Záchvat migrény,” vytresla prvú blbosť, čo ju napadla.  Ale Darina nevyzerala na to, že by jej verila.

„Dobrý pokus, krpec,” zaškľabila sa. „Ale nie som taká blbá, aby som ti uverila. Vieš… V noci som tvojej sestričke ukradla niečo, čo chcela aj ona. Ups.”

„Spala si s Tomášom?” opýtala sa na rovinu. „Tak o tom silno pochybujem. Ten má na viac. O teba by nezakopol, ani keby si bola posledná žena na planéte,” šplechla jej do tváre.

Darinin výraz po Lenkinej tvrdej poznámke bol na nezaplatenie. Celá očervenela, nadula sa, a Lenka len čakala, kedy od zlosti praskne. Dobre jej tak, krave sprostej, nemá provokovať, pomyslela si s istým zadosťučinením.

„Ty malá drzá mrcha. Ja ťa -”

„Radšej budem drzá, než kurva, čo rozťahuje nohy na počkanie. A buď taká láskavá, neser sa do nás a tam sa radšej staraj o svoj chvostík,“ ukázala smerom k Alici stojacej kúsok od nich. „Mám pocit, že sa nudí. Asi potrebuje vyvenčiť.“ 

„To si čo dovoľuješ? Ako sa to ku mne správaš?” Darina už takmer hystericky vrieskala.

„Tak ako si zaslúžiš. A vôbec, páľ už do riti a daj mi pokoj,” zahučala Lenka a viac si Darinu nevšímala. 

Darina úplne stratila reč. Niekoľkokrát naprázdno otvorila ústa, znovu ich zavrela a napokon nahnevane odkráčala preč, nechajúc Alicu napospas svojmu osudu.

„Teda, Lenka, ty máš ale guráž,” obdivne zapískal Jakub po tom, čo nahnevaná Darina odišla. „To bolo ale poriadne drzé.”

„Provokovala, tak som jej musela povedať svoje,” mykla Lenka plecom. Do jej sestry sa nikto navážať nebude. 

„O čom to vlastne točila?”

„O To-,” zháčila sa Lenka. „Ale to je jedno,” mávla rukou, odhodlaná tentokrát mlčať. Už raz si pustila ústa na špacír a povedala niečo, čo nemala a dopadlo to dosť zle. Odvtedy už medzi ňou a Petrou nebolo nič tak ako predtým.