10. kapitola
Ráno, po nie veľmi výdatnom spánku, sa nevyspatá Petra vliekla na raňajky. Lenkine posmievanie jej na už i tak dosť nanič nálade nepridalo. S malou dušičkou, ako sa budú ostatní tváriť, keď ju uvidia, sa postavila do radu pred výdajným okienkom. Jej obavy sa rozplynuli vo chvíli ako videla od pultu odchádzať Jakuba v kvetovaných šortkách a havajskej košeli. Pohľad naňho jej vykúzlil úsmev na tvári.
„Ahoj,“ veselo sa jej pozdravil. „Ako sa dnes máme?“
„Úprimne?“ vzdychla si. „Po včerajšku nič moc. A vidíš, ani som sa ti v noci nestihla poďakovať, že si mi zachránil kožu. Vďaka.“
„To nestálo za reč,“ odpovedal jej Jakub s úsmevom. „Ja som už raz taký, všetko dokážem obrátiť na žart. Som hudobník, spolu s bratom. Improvizácia je v mojom prípade nutnosť. Neverila by si, koľkokrát sme na koncerte zažili nejaký trapas a nebyť našej pohotovosti, nevykľučkovali by sme z nej tak šikovne a vtipne, aby nikto nezistil, že to nebola súčasť plánu. Je až neuveriteľné, že zatiaľ nám to ľudia vždy, ako sa hovorí, zhltli aj s navijakom.“
„Ale aj tak. Mala som sledovať čas.“
„Nebola to iba tvoja chyba. Boli sme traja a nikomu z nás nenapadlo pozrieť sa na hodinky. Takže všetci traja máme rovnaký podiel viny. Tak sa už netráp, okej?“
„Okej, ale aj tak sa ti cítim zaviazaná.“
„Zabudni na to. Rád som pomohol. Ale keď tak trváš na nejakom revanšovaní sa, príď večer pred náš stan a osláv s nami bráchove úspešne zvládnuté štátnice. Nechával si to až na dovolenku, hoci ich mal pred vyše mesiacom.“
„To znie fajn,“ prijala Petra ponuku.
„A pokojne zober so sebou aj sestru,“ žmurkol. „Už som mal možnosť sa s ňou zoznámiť. Zaujímavé dievča. Ale teraz ma ospravedlň, so Zuzkou už umierame od hladu. Dobrú chuť.“
A už ho nebolo. Petra ešte chvíľu nechápavo hľadela na Jakubov chrbát. Premýšľala, čo má spoločné účasť na oslave s oplatením láskavosti. Akurát sa bude cítiť ešte viac zaviazaná. A kde, dopekla, mal možnosť zoznámiť sa s Lenkou? Jakubove slová jej zneli v ušiach ešte dlho po jeho odchode. Zaujímavé dievča... No zbohom.
Len čo sa usadila s táckou za stôl k rodičom, z prívesu vyšla ospalá Lenka. Strapatá, ešte v pyžame. „Dobré ráno,“ zívla a nečakajúc na odpoveď, namierila si to rovno na raňajky. Petra za ňou pobavene hľadela a premýšľala, či si Lenka neuvedomila, v čom je ešte oblečená, alebo zobrala vážne jej včerajšie podpichnutie.
„Kedy si sa zoznámila s Jakubom?“ vypálila Petra na Lenku po tom, čo dojedli a osameli. Celý čas jej to vŕtalo v hlave a vedela, že jej to nedá pokoj, kým to nezistí. Kedy by to stihla, keď len pred chvíľou vstala?
„S kým?“ Lenka nechápavo zažmurkala.
„S Jakubom, tým vysokým kučeravým chalanom, čo sme sa včera zabudli v Saint Tropez.“
„Jáj, s tým,“ mávla rukou. „V noci, keď som išla… keď som sa išla prejsť, lebo som nemohla spať, natrafila som naňho a dali sme sa do reči. Ale prečo ťa to zaujíma?“
„Lebo nás večer obe pozval na oslavu štátnic jeho brata.“
„Martina?“
„A ja mám odkiaľ vedieť, ako sa volá? Ešte som sa s ním nezoznámila.“
„Tak oficiálne ani ja, ale včera naňho voľačo pokrikoval.“
„Aha. Tak pôjdeš večer?“
„Ak ma mama pustí,“ zahundrala Lenka.
„Prihovorím sa za teba.“
„No neviem, či tvoje slovo po včerajšku niečo zmôže,“ zaškľabila sa Lenka a vrhla po sestre pohľad v štýle konečne nie som len ja tá nezodpovedná.
„To je pravda,“ vzdychla si Petra smutne. „Veľmi vyvádzala, keď som sa tam neobjavila v dohodnutom čase?”
„Dosť. Keď ťa nebolo ani o pol jedenástej a Tomáš flegmaticky zahlásil, že ešte počkáme pätnásť minút, a ak sa tam dovtedy neobjavíte, odchádzame a necháme vám tam odkaz, myslela som, že ju klepne pepka.“
„No fasa. Ale ani mne nebolo veľmi do smiechu, keď sme zistili, že už sme mali byť dávno v autobuse.“
„Mohol vás tam Tomáš nechať, som zvedavá, ako by si sa dopravila domov,“ uškrnula sa Lenka a vstala, aby odišla vrátiť prázdnu tácku, na čo ju Petra vzápätí nasledovala.
„Úplne normálne,“ prehodila nenútene. „Autobusom.” Potom sa už spolu nebavili, až kým sa k nim tesne pri prívese neprihovorila Eva.
„Ahojte, baby, nejdete sa kúpať?“
Petra privítala zmenu témy všetkými desiatimi. Rozhovor o jej nespoľahlivosti sa jej vôbec nepáčil. „Jééj, ahoj, ja idem. Necvičí sa teraz na pláži náhodou aj ten aerobik?“ spomenula si na informáciu, s ktorou ich Tomáš oboznámil v prvý deň pobytu: „Pre tých, ktorí by mali záujem, sa každé ráno po raňajkách – o ôsmej – cvičí plážový aerobik a o pol deviatej aerobik vodný.“
„Jasné, ja som na to úplne zabudla!“ buchla sa po čele Eva. „Tak poďme! Treba rozhýbať kosti. Plážový už nestihneme, ale ten vodný si ujsť nenecháme. Šup do plaviek a stretneme sa tu neďaleko na rázcestí, dobre?“
„Okej, tak zatiaľ.“
Deň plynul pokojne a bez väčších problémov. Petrina zlá nálada zmizla na pláži ako šibnutím čarovného prútika. Aerobik, slnko, voda na ňu pôsobili blahodarne a tak ten nepríjemný trapas z predchádzajúceho dňa vypustila z hlavy. Dokonca aj Lenka akoby si vstúpila do svedomia a správala sa k nej o niečo milšie než obvykle. Znovu s ňou žartovala, zabávala sa a na chvíľu to vyzeralo ako kedysi. Aj keď Petre napadlo, či to nebola z Lenkinej strany pretvárka pred ľuďmi, ktorých zatiaľ takmer nepoznala, nechcela si tým pokaziť nadobudnutú dobrú náladu. Jednoducho si užívala príjemný horúci deň v spoločnosti svojich nových priateľov a nepríjemné, chmúrne myšlienky poslala preč.
Po nejakom čase sa k nim pripojil aj Jakub so Zuzkou. Petre boli sympatickí už od výletu v Saint Tropez, ale na pláži sa jej potvrdilo, že z nich bude skvelá a zohratá partia.
Jakub sa od prvej chvíle prejavil ako šoumen. Mal síce dvadsaťjeden, no občas sa naozaj správal ako dieťa. Petra obdivovala zásobu jeho vtipov, ľahkosť a pohotovosť, s akou ich vedel použiť vo správny čas, no zároveň si chvíľami kládla otázku, kde chodí na všetky tie nápady. Obdivovala Zuzkinu božskú trpezlivosť, ona by na všetky tie Jakubove bláznovstvá asi nemala nervy.
Zuzka, o rok staršia od Petry bola úplný opak svojho priateľa. Vážna, zodpovedná, vtipy ju vôbec nebavili. So svojou ženskou intuíciou dokázala vycítiť, kedy je Petre Jakubovo správanie nanajvýš nepríjemné a tak ho aj ubrzdiť.
Tesne pred večerou si Petra uvedomila, že za celý deň ani raz nevidela Tomáša. Na jednej strane bojovala s nutkaním nájsť si zámienku, aby mohla ísť za ním a aspoň na chvíľu ho vidieť, no zároveň sa desila toho, keď sa stretnú tvárou v tvár. Netušila, ako sa bude v jeho prítomnosti cítiť po tom včerajšom trapase. Počas raňajok bola sprievodcovej prítomnosti ušetrená. Tomáš bol zrejme zalezený u seba v stane a počas obeda v kempe vôbec nebol. Vedela to len kvôli tomu, že ho úplne nenápadne hľadala Darina. Väčšinou nebola škodoradostná, ale prvýkrát v živote mala ozajstnú radosť z niečej kyslej tváre. Bola na tú ženskú doslova alergická. A nie, vôbec to nesúviselo s Tomášom.
Pri večeri už toľko šťastia nemala. Zbadala ho, keď sa blížila k výdajnému okienku. Stál pred svojím stanom, polodlhé svetlohnedé vlasy rozpustené, rozprával sa s jedným z klientov. Rozbúchalo sa jej srdce a v žalúdku pocítila známe chvenie. Najradšej by sa za ním rozbehla a vymyslela si niečo, vďaka čomu by sa mu mohla prihovoriť. Nechcela však na seba pútať zbytočnú pozornosť, potrebovala sa čo najrýchlejšie dostať z Tomášovej blízkosti do bezpečia. Odtrhla od neho zrak, rýchlo si vzala tácku s jedlom a mierila k prívesu.
Nestihla zjesť ani polievku, keď ju úplne prešla chuť do jedla. Okolo nich prešla Darina, niesla sa ako pávica a hlasno sa smiala na niečom, o čom rozprávala svojej kamarátke. Keď zbadala, že ju Petra pozoruje, fľochla po nej pohŕdavým pohľadom a kráčala ďalej.
„Zmija,“ odpľula si Lenka.
Petre skoro zabehlo a od prekvapenia jej vypadla lyžička a hlasno cinkla o porcelánovú misku. „Čože?“
„Zmija je to,“ zopakovala Lenka. „Si ju mala vidieť včera, kým sme na vás čakali. Samý úsmev, sladké rečičky, oblečená ako šľapka... Poznám také typy. U nás na gympli ich je na mraky. Dovtedy na chalana robia oči a milo sa usmievajú, pokým sa neprilepia a dosiahnu to, čo chcú. A potom ho odkopnú a už ich nezaujíma,“ dodala potichu.
Petre spadla sánka. Lenkina náhla úprimnosť ju prekvapila. Doteraz sa takto otvorene nerozprávali ani v ich predchádzajúcom dobrom období. Od toho nedorozumenia s Alexom sa len hádali a urážali. Sotva spolu prehodili pár normálnych, neutrálnych viet. Z jej slov nadobudla pocit, že práve jedna takáto zmija jej nepekne ublížila. No nechcela sa na to pýtať, nebola na to vhodná príležitosť. Zarazil ju aj Lenkin očividne negatívny postoj voči Darine. Zrejme nebola sama, čo jej tá ženská pila krv. Žeby to aj u Lenky bolo kvôli Tomášovi, alebo je za tým úplne iný dôvod?
„Blahoželám, v jej prípade sa nemýliš,“ zašomrala si popod nos, neuvedomiac si, že to povedala nahlas.
Tento raz ostala prekvapená Lenka. „A ty to odkiaľ vieš?“
„Počas jednej prestávky som si nechtiac na záchodoch vypočula rozhovor medzi ňou a tou jej kamarátkou. Chce dostať Tomáša za každú cenu. Nezastaví sa pred ničím. Už to naňho párkrát skúšala, ale očividne bez úspechu.“
„Teda, ty si všímaš.“
„To sa nedalo nevšimnúť, keď sa naňho lepila tak, že jej takmer prsia vyliezli z podprsenky.“
Lenka si ju nedôverčivo premerala. „Prečo mám pocit, že žiarliš? Vari si sa do Tomáša nezabuchla?“
„A keby aj, teba to fakt trápiť nemusí,“ odvrkla Petra. V duchu si nadávala, načo to Lenke vešala na nos. Teraz si z nej bude uťahovať ešte aj pre toto. No bolo ti to treba, Petra?
„Veď ma to netrápi. Len...“ zarazila sa, upierajúc pohľad do zeme. „Ale to nič, zabudni na to,“ zamumlala Lenka a vyskočila zo stoličky, akoby jej horelo za zadkom.
Petra osamela. Už ničomu nerozumela. Zamyslene sa rýpala v jedle a neschádzali jej z mysle posledné Lenkine slová a jej výzor, ako sa pri tom tvárila. Akoby jej bolo niečo naozaj ľúto. V každom prípade, bola šťastná, že sa po dlhom čase dokázali normálne porozprávať bez hádok a urážania. Snáď im to vydrží ešte aspoň chvíľu.