Milovníčka slova a cestovania

Ďakujem ti, dobrá víla,“ vystrúhal mi Juraj poklonu za obed.

„Ďuro, cítiš sa dobre?“ zamračila som sa pri pohľade do jeho lesklých očí.

„Ďaleko lepšie než obvykle,“ zachichotal sa a mne bolo všetko jasné.

„Ďumbierovica?“ hádala som, istá tým, že pil, no on pokrútil hlavou.

„Ďalej skúšaj,“ vyplazil jazyk a modré oči šibalsky iskrili.

„Ďalej nehádam, nemá to zmysel, správaš sa ako malé decko,“ zasyčala som nahnevane a snažila sa ho dostať do postele.

„Ďuro nechce spať, Ďuri sa chce hrať,“ mumlal a demonštratívne spustil známu odrhovačku. „Ďobe ďateľ do kôry...“

„Ďas do ďateliny,“ zhúkla som. „Ďakujem za pokazený deň.“